Ešte som nadšený...Vysoko závislý na láskea autobusových zastávkach. Zoznam autorových rubrík: Stretlo ma/Stretol som, IFFR, Básničke, Recenzie
Zoznam článkov blogera
Jakub Turčan
Utiekol som!
Do nášho hlavného mesta nechodím často. Dalo by sa povedať, že raz za pol roka, aj to len vtedy, keď ozaj treba. Dnes je jedno z tých odôvodnených „raz za pol roka“. Dnes som si prečítal aj dennú tlač, kde som sa v rubrike pozvánka dozvedel, že o 17.00 h v Ex café - Ex libris na Prepoštskej ulici (Stredoeurópsky dom fotografie) predstaví Milan Lasica knihu Tomáša Janovica humor ho! s podtitulom rozhovory s Jánom Štrasserom a iné texty vydanú vo vydavateľstve s názvom Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT.
Jakub Turčan
Boli li? Alebo o Dogme číslo 73
Bolí to, keď sa dozviete, že vás oklamal/a veľmi dobrý/á kamarát/ka? Bolí to, keď zistíte, že ste sa (zase raz) stali obeťou manipulácie? Bolí to, keď vidíte, že vaše okolie je plné pretvárky a afektu? Bolia vás zuby?
Jakub Turčan
La Antena alebo príbeh o hlase
Medzinárodný filmový festival Rotterdam otvoril (v poradí) druhý celovečerný hraný film argentínskeho režiséra Estebana Sapira s názvom La Antena (2007). Spolu s ďalšími štrnástimi sa snímka uchádzala o hlavné ocenenie festivalu.
Jakub Turčan
M(i)esto nových príležitostí
Rotterdam je druhým najväčším a hlavným industriálnym mestom Holandska s najväčším prístavom sveta. A nie len to. Rovnako je aj hostiteľom jedného z najväčších medzinárodných filmových festivalov. Od 24. januára do 4. februára tohto roku sa uskutočnil jeho 36. ročník.
Jakub Turčan
Bin-jip alebo 3-IRON
“We are all empty houses Waiting for someone To open the lock and set us free. One day, my wish comes true. A man arrives like a ghost And takes me away from my confinement. And I follow, without doubts, without reserve, Until I find my new destiny.” --- „Všetci sme prázdnymi domami, Ktoré čakajú na toho, Kto príde odomknúť zámku a vyslobodiť nás. Jedného dňa sa môj sen splní. Muž príde ako duch A vyslobodí ma z môjho väzenia. A budem ho nasledovať, bez pochybností, bez výhrad, Dokiaľ nenájdem nové poslanie. - KIM Ki-duk (o 3-IRON)
Jakub Turčan
Wojaczek
Dvanásteho októbra 2006 sa v Bábkovom divadle na rázcestí uskutočnil Deň poľskej kultúry, v rámci ktorého bol prezentovaný aj poľský film ako súčasť medzinárodného festivalu poézie ArsPoetica 2006. Reč je o diele svetom uznávaného básnika, maliara, skladateľa, producenta a režiséra Lecha Majewského. Pri tomto mene určite stojí za zmienku koprodukcia filmu Basquiat (1995) podľa jeho vlastnej literárnej predlohy, skladateľský debut v autobiografickej opere s názvom Pokój Saren (spoločne s Józefom Skrzekom, 1996) ocenený Zlatou Maskou, či jeho členstvo v Európskej filmovej akadémii (od roku 2000).
Jakub Turčan
Ešte niekoľko...
The Lie Here I go staring into darkness of the land that hasn’t belonged to man ever since. The bus lights have fucked up everything already but noone has ever cared, we’re here to see nothing.
Jakub Turčan
TVORIVÝ KOLEKTÍV S NÁZVOM DNO (recenzia divadelného predstavenia)
Je pol siedmej večer, streda, 4. októbra 2006. Vo Zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského sa zhromaždilo množstvo sák, rób a študentov. To preto, lebo sa sluší prísť (oblečený slušne) na otváranie ďalšieho z dôkazov, že kultúra na Slovensku (alebo v Československu) neumiera. Zhromaždil som sa aj ja a čakal, kým sa saká, róby a študenti dousádzajú, aby už kompetentní konečne otvorili to nóvum cezhraničnej spolupráce s českými bratmi a síce Dni českej kutúry Královohradeckého kraje v Banskobystrickom samosprávnom kraji a aby som sa uistil, že stálo za to zhliadnuť Predanú nevestu v podaní Klicperovho divadla z Hradca Králové v réžii Vladimíra Morávka. Verte mi, stálo to za to.
Jakub Turčan
Básničke (2. časť)
Spod bieleho plátna Každé ráno skompletizovať si prítomnosť, učiť sa hovoriť, učiť sa chcieť hovoriť a všetko ostatné. Bojovať s lenivosťou a vysporadúvať sa so systémom. A potom ešte ľudia, na ktorých chtiac-nechtiac záleží a humorom dokážu preniesť.
Jakub Turčan
Básničke (1. časť)
Bude polnoc. Už o chvíľu. Nenašiel som stranu, ktorá by ma uspokojila, tak som si povedal, že možno práve nastal čas zaplniť zvyšok, to, čo tu zostalo. Ale aby si to nikto nevysvetlil zle, ani prinajmenšom to nie je môj zámer. Vlastne teraz už len toľko, že v kuchyni bolo tlmené svetlo, hodiny nad dverami – zárubňou, v ktorej kedysi dvere boli – a akási silná chuť niečo napísať. Chýbalo tam pero a niečo.