Potom ako bol Majewského film Wojaczek, od jeho vzniku v roku 1999, prezentovaný na festivaloch po celom svete (Rotterdam, Berlín, Jeruzalem, Rio de Janeiro, Londýn, Mexico City, New York, Montreal a Los Angeles) a získal viac ako dvadsať ocenení (m.i. Európska cena Festivalu európskej kinematografie, vyhlásenie za Najlepší nezávislý film roku 2000 a ocenený prestížnou Cenou Dona Quijota Medzinárodnou federáciou filmových spoločností) sa predstavil aj v Banskej Bystrici.
Film nám ponúka 90 minútový náhľad na deštrukčný spôsob života mladého poľského básnika (po smrti literárnou kritikou označeného prívlastkom prekliaty) Rafaela Wojaczka. Túto osobnosť, ktorá svoj život predčasne ukončila pred dovŕšením dvadsiateho šiesteho roka, veľmi dôveryhodne stvárnil herec a básnik Krzysztof Siwczyk čím si vyslúžil nomináciu Európskej filmovej akadémie na Najlepšieho európskeho herca.
Slovo náhľad bolo použité zámerne, pretože čierno-biely materiál prevažne statickej kamery Adama Sikoru skutočne niekedy ponúka len výrez obrazu, pričom má divák pocit, že sleduje dej z útrob, či spoza rohu tmavej budovy. Navyše je celý film prevažne tichý. Divákovo zahĺbenie len z času na čas preruší silný gong (efektívne spojený so strihom) na zdôraznenie Wojaczkových duševných poryvov, či priam nechutne znejúca kapela v miestnom podniku. Spomenuté výrazové prostriedky režisér nepoužil náhodou. Ukázal nám tak realitu socialistického Poľska, v ktorej Wojaczek žil, tvoril a ktorá ho doviedla až k strate zmyslu života.
Našťastie nám Majewski nepredkladá len jednoduchý tragický scenár. Rafael Wojaczek bol veľmi citlivý človek uvedomujúci si nedostatky vtedajšej spoločnosti. Napriek tomu (alebo žeby práve preto?), že sa spíjal do bezvedomia, fajčil hašiš, cigarety neskutočne zvláštnym spôsobom a pri odchode používal namiesto dverí okno druhého poschodia, dokázal veľmi vyberaným sarkastickým spôsobom pranierovať svoje okolie. Film tak nadobúda smutno-smiešny rozmer, bez ktorého by nebol taký geniálny akým bezpochyby je.